Hiragana

Hiragana sa najčastejšie používa na zápis partikúl, čo sú v Japončine gramatické častice, ďalej ohýbateľných sufixov slovies, prídavných mien, spojok a podobne, ale dá sa ňou zapísať akékoľvek japonské slovo. Akurát sa ňou nezapisujú slová, ktoré sa zapisujú katakanou. Ďalej ňou môžeme zapísať slová, ktoré nie sú až tak používané alebo nemajú kanji znak. Hiraganu sa učia už deti na prvom stupni. Vznikla zjednodušením čínskych znakov "kanji" a dá sa ňou zapísať čítanie akéhokoľvek znaku kanji. Hiragana mala pôvodne 50 znakov, ale neskôr bola zjednodušená a dnes máme 47 hlavných znakov hiragany.

Hiragana bola kodifikovaná roku 1946, keď došlo k zjednoznačneniu priradení jednotlivých symbolov ku zvukom a dva symboly (wi, we) boli označené za zastarané. Táto slabičná abeceda vznikla v 9. storočí za prispenia budhistického kňaza Kúkaia (774-835). Jednotlivé symboly vznikli zjednodušením celých (hira znamená v japončine „celkový“) čínskych znakov kandži (na rozdiel od katakany, ktorá vznikla zjednodušením iba časti čínskych znakov), u ktorých už predtým došlo k desemantizácii a fonetizácii (stratili význam a stali sa iba zvukmi, aby mohli vyjadrovať japonské koncovky). Znaky hiragany sú zložitejšie a na písanie obtiažnejšie ako znaky katakany. Nie dlho po svojom vzniku bolo toto písmo nazývané takisto onnade (ženská ruka) - písali ním totiž prevažne ženy (muži používali katakanu a kandži), ktorým nebolo umožnené učiť sa znakom kanji, ktoré boli považované za príliš zložité. Vďaka zavedeniu hiragany tak vzniklo množstvo literárnych diel z rúk žien z obdobia Heian.

Dnešné použitie hiragany:

slová japonského pôvodu pre ktoré neexistuje kandži
gramatické slová (predpony, prípony, častice, koncovky)
knižky pre malé deti (japonské deti sa hiraganu učia ako prvé z troch japonských písiem: hiragana, katakana, kandži)
súkromné listy
furigana (malé znaky hiragany, ktoré v knihách pre začínajúcich čitateľov naznačujú výslovnosť zložitých znakov kandži)
okurigana (hiraganový znak nasledujúci za kandži).